Moji spoločníci čas prečkávajú lenivými rozhovormi pri stole v dialekte Cebuano a moje snahy o angličtinu narážajú na nevôľu náprotivšej strany ako padajúci dážď na vykladanú dlažbu vonku. Civím na ňu už pár minút akoby som čakala, ktorá z nás žmurkne prvá. Atmosféru striedavo narúšajú správy pani domácej. Celá vzrušená informuje o tom, že nejde elektrina alebo voda a neskôr zase, že je všetko v poriadku, len aby sme sa dočkali ďalšieho napínavého zvratu.
Znechutená týmito myšlienkami a najmä tou, že takto fakticky mrhám dňami svojho života som už rezignovala na dobro a šla spať.
Po noci plnej zvukov búrky som sa prebudila na nečakané ticho. Zdalo sa mi, že skrz žalúzie presvitá slnko, ale tá predstava bola príliš divoká a moje nervy príliš vyčerpané na to, aby som sa jej hneď bezhlavo odovzdala. Vyšla som zo svojej izby a prázdna obývačka ma presvedčila, že dom ešte spí. Rozhliadla som sa a zbadala sieťované dvere, ktoré som si predtým nevšimla. Nechcela som nikoho zobudiť a tak som ich otvárala pekne pomaličky, potichučky.
Moje na tmu privyknuté oči na chvíľku oslepilo svetlo mladého rána a keď som konečne videla jasne, naskytol sa mi pohľad na malú terasu plnú palmových stromov, plazivých orchideí a ďalších kvetov takých tvarov a farieb, aké sa nájdu len v trópoch. Prebehla som bosky po vyhriatych kameňoch a uisťovala sa, že sa mi to nesníva a z dažďa predošlých dní naozaj ostalo len niekoľko nepríjemných spomienok krátkeho trvania.
Pyžamo- nepyžamo, sadla som si rovno na zem a oprela sa o stenu. Tajná záhrada a kúpeľ v raňajšom slnku ma očistili od nahromadeného bordelu, čo sa mi preháňal hlavou posledné dni. V tom momente mi bolo jasné, prečo sa všetky veľké ideológie a analytické a existenciálne filozofie rodia na severe - a prečo juh dáva prednosť skôr bezprostrednému prežívaniu, odovzdanosti a... proste slnku.
