Čo človek spojil, svet nerozdelí (Filipíny)

Autor: Tatiana Badurová | 1.7.2014 o 23:50 | (upravené 14.3.2015 o 11:36) Karma článku: 5,37 | Prečítané:  295x

Míľniky dávajú ubehnutým kilometrom zmysel a tiež tušenie cieľa. Niektoré momenty osvetľujú všetko predošlé dianie a snahu a dávajú tušenie zmyslu. Také momenty prichádzajú zväčša neohlásené a často na miestach, kde nie sú žiadne cesty a človek žiadne míľniky nečaká. Ako uprostred opustených plantáží hlboko v srdci obrovského ostrova Mindanao, uprostred môjho mesačného putovania juhozápadnými Filipínami.

Neohlásené (no line on the horizon)

Pred niekoľkými dňami udrela na ostrov séria tajfúnov a cesty sú neprechodné kvôli erózii pôdy a popadaným stromom. Keďže ďalej sa už na džípe nedostaneme, Juliet a jej brat Luis, moje filipínske spojky, dohadujú u skupinky postávajúcich chlapov odvoz na habal-habal. Teraz, keď  je táto motorečka zaparkovaná a bez pasažierov, mám prakticky po prvýkrát možnosť si ju poriadne prezrieť.  Zvyčajne sa cez ňu prehodí drevená lata a na ňu si posadá celá rodina aj so susedmi, takže jeden nikdy nevie, komu z toho pletenca ľudí patria ruky na riadidlách.

Luis na mňa dvakrát cmukol perami, aby som sa k nim pridala. Vždy ma tento posunok rozosmeje, hoci na Filipínach je bežnejší než pokývanie hlavou u nás. Prisadla som si na drevenú latu a naštartovali sme smerom ku kokosovým a mangovým plantážam.

Šofér sa chce pred nami asi vytiahnuť, lebo poriadne pridal na plyn a zákruty reže tak usilovne, že všade naokolo od kolies odlietavajú kusy blata ako na motokrose. Vďačne dýcham čerstvý vlhký vzduch a bavím sa na absurdite tejto jazdy. Hladnými očami pozorujem dianie v tejto maličkej dedinke stratenej v čase aj priestore, ktorú nechávame za sebou. Sama som však pozorovanou a vidím, že oči ostatných ma sledujú vernejšie než môj vlastný tieň. Moje svetlé vlasy a biela pokožka v tomto koktaily čerstvej zelene, okrovej pôdy a čokoládových tiel kričia ako biele ponožky Michaela Jacksona. Ani po dvoch týždňoch si na to neviem celkom zvyknúť a tak zvyčajne začervenaná klopím zrak. Aj teraz. Viem, že spĺňam ich ideál krásy – biela pleť je tu už od Španielov znakom aristokracie, kultúry, bohatstva, úspechu a Západu. A presne preto sa hanbím.

Po polhodine v podstate monotónnej jazdy kedy hrboľatú cestu plnú hlbokých kaluží lemujú mláky a palmy sme narazili na –svízel. Zastavili sme. Juliet tu už nebola roky a nie je si istá, ktorý kus pôdy vlastne patrí jej rodine a okrem nás, paliem a blata tu široko – ďaleko nie je nik, koho by sa mohla spýtať. Zosadla som a začala som si prezerať kôru mangovníkov, zatiaľ čo Luis jej pomáha spomenúť si. Zrazu ako zázrakom začujeme zvuk motora. Spása! Blíži sa k nám na motorke rodinka – otec, matka a medzi nimi dve menšie deti. Vracala som sa späť k ostatným, keď Luis už v spevavom jazyku dibabawon začal vysvetľovať aký vietor nás tu priniesol. Zdajú sa mi so svojimi veľkými zvedavými očami, lesklými čiernymi vlasmi a hlinou za nechtami nádherní. Nemám ale odvahu vytiahnuť fotoaparát – situácia je príliš intímna a napriek ich vrelým úsmevom sa cítim ako votrelec, ako niekto, kto si od nich zobral už dosť. Vzájomne sa prezeráme a priateľsky sa na seba usmievame kým otec hovorí niečo Luisovi. Nerozumiem. Cmukne na mňa a zase niečo drmolí. Usmievam sa ďalej a nestrácam čas uvažovaním o čom sa bavia a radšej pozorujem tie dve malé dievčatká, ktoré sa schovávajú za matkine dlhé čierne vlasy. Zrazu obe strany stíchnu, kývnu hlavou na rozlúčku a je po všetkom. Pozriem sa na Luisa a ten začína prekladať: „pýtal sa, či si z Ameriky a či ty si tá, čo vlastní plantáže v tejto provincii.  Jeho starý otec mu kedysi povedal, že tu to všetko patrí jednému človeku a ty si vraj prvá biela, ktorú tu kedy videl.“ Pokračuje ďalej, ale ja už nevnímam. S konečnou platnosťou si uvedomujem a preciťujem svoj čerstvo vypálený cejch. Biela.

Ubehnuté (on the origin of species)

Na Filipíny som prišla bez očakávaní, predbežných analýz a len s orientačnou znalosťou histórie zeme. Prišla som sťaby nahá, trochu naivná a nepopísaná akotabula rasa. A práve rasa sa nevdojak stala hlavným predmetom mojich prvých pozorovaní a neskorších úvah. Dominantný sentiment voči bielym cítim takpovediac na vlastnej koži.

Filipínska nátura je bez rozdielu srdečná, pohostinná a odovzdaná. Drámy a prílišné starosti sú jej cudzie, veci sa tu berú tak, ako sú a zajtrajšok je prenechaný mañane (žeby súčasť španielskeho dedičstva?). Zdá sa, akoby som bola jediná, kto sa znepokojuje.

Tristo rokov pod Španielmi a päťdesiat s Američanmi totiž spôsobilo, že sa na bielych nazerá ako na tých bohatých, vyspelých a vzdelaných. Západná móda je u majetnejších dôkladne napodobňovaná a svetlá pokožka je predovšetkým u ženy kritériom krásy. Hovoriť plynule po anglicky a uloviť si bieleho muža znamená dosiahnuť špičku kultúrneho a ekonomického kapitálu. Louis sám sa mi pochválil, že je mimoriadne hrdý, že v tenise vyhral nad niekoľkými bielymi a tí ho teraz v klube uznávajú – porazených Filipíncov nespomenul ani raz. Juliet má zase skrinku v kúpeľni plnú bieliacich mydiel a gélov. Lenže tých pár bielych, čo som vCebu videla si máločo z toho uvedomujú. Alebo práve naopak – situáciu si uvedomujú až príliš dobre. A tak cez mesto buď prechádzajú, aby boli hýčkaní v hotelových rezortoch s bielymi plážami a zapožičateľnými šnorchlami, alebo sa tu pozdržia, aby výhodne kúpili západný tovar či mladé kakaové dievča. Neprestávam sa čudovať. My Slováci sme boli tisíc rokov v nedobrovoľnom manželstve s Maďarmi a dodnes so svojím ex nemáme doriešené isté veci, o čom svedčia aj slovné zvraty ako: „si Maďar, že mi nerozumieš?“. Podobne je to s Britmi a Írmi, Čechmi a Nemcami,...  Filipínci však napriek všetkým možným nálepkám, čo od Západu vyfasovali (najnovšie „third world country“) nič podobné voči nikomu nemajú a prvá reakcia na cudzinca je v drvivej väčšine skutočne pozitívna, láskavá, farebná. Hanbím sa, lebo viem, ako bola Juliet privítaná na Slovensku a inde v Európe...

V meste je bielych málo, na vidieku nie sú žiadni. Možno preto ma na malom prímorskom trhu blízko mestečka Ronda všetci zdravili, pýtali sa ma na meno, usmievali sa a chceli, aby som si ich vyfotila. V detských pohľadoch bola len zvedavosť a hravosť, žiaden strach a obozretnosť. Pozerali sa a ukazovali si na mňa, tie smelšie ma zavalili otázkami, tie najodvážnejšie sa ma dotkli, aby sa uistili, či som „naozaj“. Od ľudí, ktorí žijú z ruky do úst som darom dostala náruč čerstvých máng, banánov, kokosov a rýb. Od mora k moru blahoslavení tichí, lebo tí budú dedičmi zeme.

 

 

 

 

Tušené (window in the skies)

Vrátili sme sa z plantáží, nasadli do džípu a teraz sa zase vezieme ďalej ani poriadne neviem kam. Cesta je kľukatá, stúpa a vedie späť do hôr. Uvažujem nad kolonializmom a imperializmom, nad idealizáciou prírodného človeka, nad evolučnou psychológiou a sociologickými teóriami hierarchie, nad filozofickým bádaním poconditio humana, nad stretnutím v plantážach a nad všetkými ďalšími fragmentmi spomienok, čo sa mi hlavou rútia ako stádo splašených koní. Zamyslená sa pozerám z okna na domy pozbíjané z drevených lát a hrdzavého plechu a vidím ako sa bosé deti hrajú v hline a psy pijú z mláky. Pred jedným zhlukom takýchto chatrčiek je zhromaždený kruh ľudí a niekde z jeho vnútra vychádza dym. Luis vraví, že asi pečú bibinku, koláčik z ryžovej múky a kokosového mlieka servírovaný na banánovom liste. Zastavíme a Luis aj s Juliet idú kúpiť nejaké do zásoby. Zatiaľ čo sa moji spoločníci vzďaľujú, cítim, že na verande je pár očí, ktorý ma sústredene pozoruje. Vystupujem z auta a kráčam k tomu dievčaťu. Už zďaleka sa na mňa usmieva a prichytila som sa, že jej úsmev rovnako otvorene opätujem. Vidím ju v celej jej jednoduchosti a kráse, bez všetkých tých antropo-socio-psychologicko-historických kontextov, konštruktov, lešenia a kanálov a viem, že ona sa na mňa pozerá rovnako. To, čo svet rozdelil, sa nám práve podarilo spojiť.

 

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - 

Poznámka: autorkou všetkých fotografií je Tatiana Badurová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?