Čo človek spojil, svet nerozdelí (Filipíny)

Autor: Tatiana Badurová | 1.7.2014 o 23:50 | (upravené 14.3.2015 o 11:36) Karma článku: 5,37 | Prečítané:  305x

Míľniky dávajú ubehnutým kilometrom zmysel a tiež tušenie cieľa. Niektoré momenty osvetľujú všetko predošlé dianie a snahu a dávajú tušenie zmyslu. Také momenty prichádzajú zväčša neohlásené a často na miestach, kde nie sú žiadne cesty a človek žiadne míľniky nečaká. Ako uprostred opustených plantáží hlboko v srdci obrovského ostrova Mindanao, uprostred môjho mesačného putovania juhozápadnými Filipínami.

Neohlásené (no line on the horizon)

Pred niekoľkými dňami udrela na ostrov séria tajfúnov a cesty sú neprechodné kvôli erózii pôdy a popadaným stromom. Keďže ďalej sa už na džípe nedostaneme, Juliet a jej brat Luis, moje filipínske spojky, dohadujú u skupinky postávajúcich chlapov odvoz na habal-habal. Teraz, keď  je táto motorečka zaparkovaná a bez pasažierov, mám prakticky po prvýkrát možnosť si ju poriadne prezrieť.  Zvyčajne sa cez ňu prehodí drevená lata a na ňu si posadá celá rodina aj so susedmi, takže jeden nikdy nevie, komu z toho pletenca ľudí patria ruky na riadidlách.

Luis na mňa dvakrát cmukol perami, aby som sa k nim pridala. Vždy ma tento posunok rozosmeje, hoci na Filipínach je bežnejší než pokývanie hlavou u nás. Prisadla som si na drevenú latu a naštartovali sme smerom ku kokosovým a mangovým plantážam.

Šofér sa chce pred nami asi vytiahnuť, lebo poriadne pridal na plyn a zákruty reže tak usilovne, že všade naokolo od kolies odlietavajú kusy blata ako na motokrose. Vďačne dýcham čerstvý vlhký vzduch a bavím sa na absurdite tejto jazdy. Hladnými očami pozorujem dianie v tejto maličkej dedinke stratenej v čase aj priestore, ktorú nechávame za sebou. Sama som však pozorovanou a vidím, že oči ostatných ma sledujú vernejšie než môj vlastný tieň. Moje svetlé vlasy a biela pokožka v tomto koktaily čerstvej zelene, okrovej pôdy a čokoládových tiel kričia ako biele ponožky Michaela Jacksona. Ani po dvoch týždňoch si na to neviem celkom zvyknúť a tak zvyčajne začervenaná klopím zrak. Aj teraz. Viem, že spĺňam ich ideál krásy – biela pleť je tu už od Španielov znakom aristokracie, kultúry, bohatstva, úspechu a Západu. A presne preto sa hanbím.

Po polhodine v podstate monotónnej jazdy kedy hrboľatú cestu plnú hlbokých kaluží lemujú mláky a palmy sme narazili na –svízel. Zastavili sme. Juliet tu už nebola roky a nie je si istá, ktorý kus pôdy vlastne patrí jej rodine a okrem nás, paliem a blata tu široko – ďaleko nie je nik, koho by sa mohla spýtať. Zosadla som a začala som si prezerať kôru mangovníkov, zatiaľ čo Luis jej pomáha spomenúť si. Zrazu ako zázrakom začujeme zvuk motora. Spása! Blíži sa k nám na motorke rodinka – otec, matka a medzi nimi dve menšie deti. Vracala som sa späť k ostatným, keď Luis už v spevavom jazyku dibabawon začal vysvetľovať aký vietor nás tu priniesol. Zdajú sa mi so svojimi veľkými zvedavými očami, lesklými čiernymi vlasmi a hlinou za nechtami nádherní. Nemám ale odvahu vytiahnuť fotoaparát – situácia je príliš intímna a napriek ich vrelým úsmevom sa cítim ako votrelec, ako niekto, kto si od nich zobral už dosť. Vzájomne sa prezeráme a priateľsky sa na seba usmievame kým otec hovorí niečo Luisovi. Nerozumiem. Cmukne na mňa a zase niečo drmolí. Usmievam sa ďalej a nestrácam čas uvažovaním o čom sa bavia a radšej pozorujem tie dve malé dievčatká, ktoré sa schovávajú za matkine dlhé čierne vlasy. Zrazu obe strany stíchnu, kývnu hlavou na rozlúčku a je po všetkom. Pozriem sa na Luisa a ten začína prekladať: „pýtal sa, či si z Ameriky a či ty si tá, čo vlastní plantáže v tejto provincii.  Jeho starý otec mu kedysi povedal, že tu to všetko patrí jednému človeku a ty si vraj prvá biela, ktorú tu kedy videl.“ Pokračuje ďalej, ale ja už nevnímam. S konečnou platnosťou si uvedomujem a preciťujem svoj čerstvo vypálený cejch. Biela.

Ubehnuté (on the origin of species)

Na Filipíny som prišla bez očakávaní, predbežných analýz a len s orientačnou znalosťou histórie zeme. Prišla som sťaby nahá, trochu naivná a nepopísaná akotabula rasa. A práve rasa sa nevdojak stala hlavným predmetom mojich prvých pozorovaní a neskorších úvah. Dominantný sentiment voči bielym cítim takpovediac na vlastnej koži.

Filipínska nátura je bez rozdielu srdečná, pohostinná a odovzdaná. Drámy a prílišné starosti sú jej cudzie, veci sa tu berú tak, ako sú a zajtrajšok je prenechaný mañane (žeby súčasť španielskeho dedičstva?). Zdá sa, akoby som bola jediná, kto sa znepokojuje.

Tristo rokov pod Španielmi a päťdesiat s Američanmi totiž spôsobilo, že sa na bielych nazerá ako na tých bohatých, vyspelých a vzdelaných. Západná móda je u majetnejších dôkladne napodobňovaná a svetlá pokožka je predovšetkým u ženy kritériom krásy. Hovoriť plynule po anglicky a uloviť si bieleho muža znamená dosiahnuť špičku kultúrneho a ekonomického kapitálu. Louis sám sa mi pochválil, že je mimoriadne hrdý, že v tenise vyhral nad niekoľkými bielymi a tí ho teraz v klube uznávajú – porazených Filipíncov nespomenul ani raz. Juliet má zase skrinku v kúpeľni plnú bieliacich mydiel a gélov. Lenže tých pár bielych, čo som vCebu videla si máločo z toho uvedomujú. Alebo práve naopak – situáciu si uvedomujú až príliš dobre. A tak cez mesto buď prechádzajú, aby boli hýčkaní v hotelových rezortoch s bielymi plážami a zapožičateľnými šnorchlami, alebo sa tu pozdržia, aby výhodne kúpili západný tovar či mladé kakaové dievča. Neprestávam sa čudovať. My Slováci sme boli tisíc rokov v nedobrovoľnom manželstve s Maďarmi a dodnes so svojím ex nemáme doriešené isté veci, o čom svedčia aj slovné zvraty ako: „si Maďar, že mi nerozumieš?“. Podobne je to s Britmi a Írmi, Čechmi a Nemcami,...  Filipínci však napriek všetkým možným nálepkám, čo od Západu vyfasovali (najnovšie „third world country“) nič podobné voči nikomu nemajú a prvá reakcia na cudzinca je v drvivej väčšine skutočne pozitívna, láskavá, farebná. Hanbím sa, lebo viem, ako bola Juliet privítaná na Slovensku a inde v Európe...

V meste je bielych málo, na vidieku nie sú žiadni. Možno preto ma na malom prímorskom trhu blízko mestečka Ronda všetci zdravili, pýtali sa ma na meno, usmievali sa a chceli, aby som si ich vyfotila. V detských pohľadoch bola len zvedavosť a hravosť, žiaden strach a obozretnosť. Pozerali sa a ukazovali si na mňa, tie smelšie ma zavalili otázkami, tie najodvážnejšie sa ma dotkli, aby sa uistili, či som „naozaj“. Od ľudí, ktorí žijú z ruky do úst som darom dostala náruč čerstvých máng, banánov, kokosov a rýb. Od mora k moru blahoslavení tichí, lebo tí budú dedičmi zeme.

 

 

 

 

Tušené (window in the skies)

Vrátili sme sa z plantáží, nasadli do džípu a teraz sa zase vezieme ďalej ani poriadne neviem kam. Cesta je kľukatá, stúpa a vedie späť do hôr. Uvažujem nad kolonializmom a imperializmom, nad idealizáciou prírodného človeka, nad evolučnou psychológiou a sociologickými teóriami hierarchie, nad filozofickým bádaním poconditio humana, nad stretnutím v plantážach a nad všetkými ďalšími fragmentmi spomienok, čo sa mi hlavou rútia ako stádo splašených koní. Zamyslená sa pozerám z okna na domy pozbíjané z drevených lát a hrdzavého plechu a vidím ako sa bosé deti hrajú v hline a psy pijú z mláky. Pred jedným zhlukom takýchto chatrčiek je zhromaždený kruh ľudí a niekde z jeho vnútra vychádza dym. Luis vraví, že asi pečú bibinku, koláčik z ryžovej múky a kokosového mlieka servírovaný na banánovom liste. Zastavíme a Luis aj s Juliet idú kúpiť nejaké do zásoby. Zatiaľ čo sa moji spoločníci vzďaľujú, cítim, že na verande je pár očí, ktorý ma sústredene pozoruje. Vystupujem z auta a kráčam k tomu dievčaťu. Už zďaleka sa na mňa usmieva a prichytila som sa, že jej úsmev rovnako otvorene opätujem. Vidím ju v celej jej jednoduchosti a kráse, bez všetkých tých antropo-socio-psychologicko-historických kontextov, konštruktov, lešenia a kanálov a viem, že ona sa na mňa pozerá rovnako. To, čo svet rozdelil, sa nám práve podarilo spojiť.

 

- - - - - - - - - - - - - - - - - - - - - 

Poznámka: autorkou všetkých fotografií je Tatiana Badurová

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Danko pocítil silu slovenského hejtu a stále sa skrýva

Politické strany väčšinou diskusie na svojich stránkach čistia, ale nevypínajú.

EKONOMIKA

Premiér Fico zabudol na ceny elektriny na východe

Ceny rieši len na strednom Slovensku.


Už ste čítali?