Nepíšem o proteste, alebo O proteste v Beit Ommar, Palestína

Autor: Tatiana Badurová | 4.3.2015 o 1:47 | (upravené 14.3.2015 o 11:36) Karma článku: 2,56 | Prečítané:  331x

Už o pár hodín budeme neďaleko jeho domu všetci uprostred demonštrácie, no zatiaľ len pokojne sŕkame horúci šalviový čaj a snažíme sa pochopiť čo najviac. Je nás asi desať, sedíme na pohovkách a kreslách okolo stola ako okolo ohniska a pozorne Musa Mariu počúvame. Má robustné lícne kosti, hrubé obočie a pod ním olivovo zelené oči čo hovoria, že si je vedomý samého seba. Svetlo prenikajúce cez veľké okno na neho priamo dopadá osvetľuje aj obrovské politické mapy Palestíny na stene za ním.

 „Na základe dohôd z Osla je naša zem rozdelená na tri zóny. V zóne A máme kontrolu nad všetkým my, v zóne B si držíme administratívu, ale policajné a armádne zložky sú izraelské. No a v Céčku si pomaly ani neškrtneme.[1] Ale céčko je stále naše a Izraeltu aj tak potichu toleruje .... čo toleruje, podporuje ilegálne židovské stavby...!“

Musa zatiaľ ani raz nezvýšil hlas, no v očiach mu horí oheň a spaľuje ním aj nás. Odkedy mu pred rokmi brata zabili izraelskí vojaci, pracuje ako pro-palestínsky aktivista s podporou v zahraničí. Stihol si už aj čosi odsedieť. „Kedysi sme si mysleli, že židom ukážeme, že ich z tejto krajiny vytlačíme späť do mora. Teraz už len chceme dôstojne žiť...Neverím na nezávislý štát pre Palestínu. Na to už je neskoro. Myslím, že najlepšie by bolo, keby sa krajiny spojili. Len dúfam, že nie je neskoro už aj na to.“

Zákon a poriadok

Spojeniu ale bráni predovšetkým spoločná snaha o oddelenie.

Už po pár dňoch v Jeruzaleme som zistila, že ak chcem fungovať hladko, musím si dávať pozor na jazyk podľa toho, v akej časti mesta sa pohybujem. Neuvážené poďakovanie arabskému predavačovi v hebrejčine niekedy prešlo len s nevrlým pohľadom, inokedy s výbuchom zlosti. Byť cudzincom je poľahčujúcou okolnosťou – miestnemu by sa niečo také nikdy nestalo. V Jeruzaleme totiž majú  Židia a Arabi každý svoje vlastné autobusy, svoje vlastné trhoviská a obchody, svoje vlastné školy, vlastné časti mesta, vlastnú hru a jej vlastné pravidlá. Niekedy sa hranice prekračujú, ale nie na dlho a v niektorých prípadoch sa neporušujú nikdy.

Korunu tomu dodáva vyše štyristokilometrový múr oddeľujúci izraelské teritóriá od palestínskych. Pretína tiež samotný Jeruzalem. Keď sa nad tým zamyslím, mesto má tak dva múry, ktoré sa svojou symbolikou dotýkajú hlbokých citov mnohých. Západný múr, čo je historicky správny názov pre Múr nárekov a ten, ktorý snáď môžeme nazvať Východným múrom, pretože oddeľuje práve východnú, palestínsku časť. Do jedného sa modlitby, túžby a nádeje vkladajú v podobe tisícov lístočkov, na ten druhý sa píšu sprejom s nemenším tiahnutím srdca. A oba váhou svojho významu pre jednu stranu zaryto vzdorujú osmóze ideí tej druhej...

 

„Počkaj Hasan, chceš mi povedať, že si sa bál dvihnúť telefón?“ pozastavím sa nad útržkom vety, ktorú mimovoľne vsunul do rozprávania. „Tak bál... necítil som sa tam proste v pohode a myslím, že keby ma počuli hovoriť v arabčine, pritiahol by som pozornosť a to som nechcel,“ opisuje Hasan ako raz ráno prechádzal cez Mamillu, open-air nákupné stredisko tiahnúce sa od Jafskej brány až hore na ulicu kráľa Dávida, v židovskej časti mesta. „No a prečo si teda nehovoril po hebrejsky?“, pokúšam sa nájsť menej radikálne riešene. „Nechápeš to. Možem hovoriť akokoľvek plynule, ale prízvuk budem mať vždy. Ty ho nepočuješ, ale tu sú všetky uši dobre trénované, už chápeš?“ S postupom času chápem, byť prvé dni mi to veľmi nešlo. Zatiaľ čo mne je jedno, akým taxíkom sa v núdzi doveziem domov, moji židovskí kamaráti nikdy nenastúpia do auta k arabovi.  Niekedy neviem, či je to z bezpečnostných, alebo ideologických dôvodov.

S rozumom a citom

„ Pochodovali sme v púšti dole v Negeve. Bola to súčasť cvičenia. Vtedy sme stretli malú skupinku chlapcov... ja neviem, nemali viac než desať. Beduíni. Pokrikovali po nás v arabčine ´židovské psy, židovské psy´. To bolo prvý a poslednýkrát kedy som počas služby v armáde stretol civilistov. Ťažko povedať, ako by som zareagoval, keby som bol vtedy s nimi v úzkom kontakte s tými predstavami o politike, aké mám teraz. Možno by ma to stálo zdravý rozum,“ s trochou nadsádzky vysvetľuje  asi tridsaťročný Iľja, ktorý z Ruska do Izraela prišiel s rodičmi ešte ako malé decko, nie nezvyčajný prípad. Ako všetci ostatní zdraví mladíci, aj on si odslúžil tri roky povinnej vojenskej služby v armáde. Bol veliteľom menšej skupiny, ktorej úlohou bolo demontovať nášľapné míny a iné výbušniny. „Nepýtaj sa kde presne to bolo... jednak to nie je až tak podstatné a ani ti to nemôžem povedať. Už si videla ten nápis na tričku: Moja práca je tak tajná, že sám neviem, čo robím, IDF? No, niečo pravdy na tom vtipe je.“  

Iľja vyrástol v malej dedine blízko Haify, obklopenej samými arabskými osadami. „Od mala som bol v tom, že s Arabmi sa nemožem baviť, že je to nebezpečné, jednoducho to nejde. Chodil som do školy plnej židov z Ruska... tí boli zo všetkého ešte posratejší než ostatní. V škole ťa potom poučia o Holokauste a ty vieš, že až do konca života sa tej témy už nezbavíš. Na strednej sa ideš pozrieť do Dachau a inde no a v armáde ťa vysvätia na ochrancu krajiny. Jasné, možeš povedať, že nechceš byť v žiadnej bojovej akcii, že sa nechceš na ničom takom podieľať. Možeš rovno povedať, že sympatizuješ s Palestíncami a Bibi [2] má ísť do pekla, nikto ťa nemože do ničoho nútiť. Akurát si posedíš pár týždňov v cele a vrátiš sa nepochopený domov.“ 

Iľja ukončil službu v armáde keď mal dvadsaťdva. Do nového života sa vrhol s vervou a chuťou a jeho politické názory vyzreli počas štúdia sociálnej psychológie na univerzite v Jeruzaleme. Teraz sa spolu s ďalšími snaží o „nastolenie priateľského dialógu s Palestíncami. Žijeme tu spolu, my s nimi a oni s nami, nemá zmysel tváriť sa, že sa nevidíme.“ Majú stránku na facebooku a okrem toho organizujú rôzne diskuzné a aktivistické skupiny. Našťastie Iľja nie je ani prvý, a ani jediný kto takto uvažuje.

XXX                                                  

Sme na mieste. Je tu asi dvadsať vyzbrojených izraelských vojakov stojacich v línii naprieč cesty vedúcej k židovským osídleniam na kopcoch za nimi. Proti vojakom pomaly kráča hŕstka mužov a chlapcov s vejúcimi vlajkami Palestíny a za nimi my, pár študentov z rôznych kútov Európy, v zásade nestranní a lační po porozumení. Spoločne sa zastavíme až tesne pred nosmi vojakov a Palestínci vpredu spustia monológ v angličtine. Musa hovorí, že chcú takto dosiahnuť, aby si vojaci vypočuli aj ich verziu a neboli len jednostranne ovplyvňovaní. Ide o malú akciu, ktorá má hlavne symbolický význam. Musa si sám dobre uvedomuje, že nie je žiadny Jásir Arafat.

 

Neprebehne ani desať minút a monológ sa zvrtne, ba priam zvrhne. Vyzerá to skoro ako ritualizovaný konflikt aký poznáme z primitívnych spoločností. Dve skupiny sa vtedy postavili k sebe čelom a vzájomne sa osočovali a preklínali, niekedy váhu slov podtrhla tvrdosť päste. Hoci sa bojovalo o dôležité a veľké veci, celý boj bol skôr symbolický a končil prvým vážnym zranením či prvým preliatím krvi.

Podobne aj tu. Z distingvovaného Musu a jeho skupiny zloženej okrem iného aj z profesorov a lekárov sa behom chvíľky stála zohraná svorka. Začali sa striedavo prechádzať popred vojakov a šľahať slovné urážky.  Trošku som znervóznela, nebola som si istá, kam to celé vedie. V jednej chvíli sa Musa plecom zaprel do najbližšieho vojaka a teatrálne volal, aby ho vpustili na jeho pôdu. Následovalo ho zopár ďalších. O niečo neskôr som zreteľne počula, ako sa jeden z demonštrantov priblížil k inému vojakovi celkom blízko a spustil: „už si nepamätáš, aké je to byť utlačovaný? Už sa cítiš silný, ozbrojený v zemi, ktorú ste ukradli? Čo mi na to povieš? Prečo mlčíš? A čo Hitler, čo mi povieš na neho? To tu mám teba a ďalších takých ako ty trpieť len preto, že tam v Európe to s vami už nevydržali?“

Dúfam, že som počula zle. Ten vojak, či skôr chlapec, má európske črty tváre a je dosť možné, že jeho starí rodičia si sami Osvienčimom prešli.

 

 

Zatiaľ čo demonštranti svoju časť hrajú naplno, vojaci sa svojou rolou strhnúť nenechávajú. Palestínčanov si prezerajú pokojne ako pri pokri, o niečo širšiu paletu reakcií ukazujú až pri pohľade na nás. Tí, čo to ritualizované divadlo berú vážnejšie sa na nás pozerajú priam neveriacky, ako by sme zradili vládu, ktorá nás na toto územie vpustila,  alebo nechápavo, akoby bolo nad slnko jasné, o čo demonštrantom ide. Niektorí majú len ľahký úškrn na perách. Vrchný komandant skupiny mlčky celú situáciu pozoruje spod svojho vysokého čela ako spod štítu.

 

 

Dva svety, dva strety?

Obzerám sa. Teraz a tu na tejto ceste nejde o veľké idey. Nejde o to kto bol kde prvý a koho pravda je väčšia, vyššia, pravdivejšia. Tí, ktorých sa to bezprostredne týka majú bezprostrednejšie starosti.

Stojím na rozmedzí dvoch nie nepodobných svetov. Na jednej strane sú chudobní židia, nútení žiť v narýchlo postavených domoch uprostred nepriateľského územia, vohnaní do tejto situácie starostlivou politickou, ekonomickou a náboženskou manipuláciou. Zahraničná finančná podpora im takto poskytuje bývanie, ktoré by si inak tieto chudobné ortodoxné vrstvy nemohli dovoliť a rabinát zase požehnanie, aby v takýchto podmienkach vôbec vydržali. Samozrejme, že sú medzi osadníkmi aj takí, ktorí popostrčenie nepotrebujú a v zaberaní čo najväčšieho územia Kanaánu vidia svätú misiu, ale koľko ich je?

 A čo druhá strana? Otočím sa a oproti kopcom s osadníkmi vidím olivové sady a pšeničné polia Palestínčanov. No čo z toho, keď ich export je Izraelom prísne kontrolovaný a ich import na Izraely závislí? A keď sme u toho, kde sú plody onej vyhlásenej pan-arabskej solidarity? Čo z toho, že do Palestíny prúdia toky zahraničných peňazí, keď sú ako kanálmi zvedené do rúk ľudí ako Musa, ktorý z nich financuje štúdiá svojho syna až v ďalekom Taliansku? Čo z toho, keď sa im aj vzdelania dostane, ak sa im nedostane práce, kde by ho uplatnili? Navyše, čo z toho ak aj opustia svoj domov, predajú svoju pôdu a pôjdu skúšať šťastie o trochu ďalej? Aj na to je presná odpoveď – ktokoľvek predá svoju pôdu z donútenia alebo dohody židovi, bude do pár dní mŕtvy rukou teroristov z vlastných radov.

Kockami sa hádže na veľmi vážnych postoch a stávky sú vysoké. Tu dole obe strany akurát zdieľajú bezmocnosť šachových figúrok a ich rozhodnutia sa dotýkajú len priamych susedov. Hracie pole o veľkosti tejto cesty. A tak, vinní či nevinní, hádžu po sebe navzájom kamením.

 

EPILÓG

O niekoľko dní vyšiel článok, pod ktorým stálo Musovo meno. Písalo sa v ňom, že v ten piatok prebehli propalestínske demonštrácie paralelne na niekoľkých miestach. Demonštrácii v Beit Ommar, na ktorej som sa pasívne účastnila aj ja, bol venovaný obzvlášť dlhý odstavec. Údajne vojaci použili slzný plyn a dokonca fyzicky napadli Musu a niekoľkých ďalších. Vyzdvihnutá bola prítomnosť medzinárodných pozorovateľov. Len málo ľudí vie, že nič také sa v skutočnosti nestalo. Chápem, že médiá sú hlavnou zbraňou Palestínčanov a obe strany prekrúcajú fakty rovnako horlivo, no necítim sa preto o nič lepšie.

Záver sa nedá vyvodiť ľahko a ani to od seba nevyžadujem. Nateraz postačí, že moja zmätenosť je aspoň o niečo lepšie informovaná.

......................................................................

autorkou všetkých fotografií je Tatiana Badurová

......................................................................

[1]Pre lepšiu predstavu, zóna A zodpovedá asi 3%, zóna B 23-25% a zóna C 72-74% z celkového podielu Západného brehu Jordánu, ktorý konštituje najväčšiu časť Palestíny (ďalšími časťami Palestíny je potom Gaza a čiastočne aj východný Jeruzalém, ten má ale zvláštny medzinárodny status). Zdroj: Gvirtzman, Haim. "MapsofIsraeliInterests in Judea and Samaria DeterminingtheExtentoftheAdditionalWithdrawals"

[2] Bibi, Benjamin Netanyahu, prezident Izraela

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

NDS priklepla Doprastavu zákazku bez súťaže, postaví privádzač do Žiliny

Združenie k výstavbe úseku diaľnice D1 Hričovské Podhradie - Lietavská Lúčka za 427,2 milióna eur si pribalí aj zákazku za 23,5 milióna.

EKONOMIKA

Firmy nutne potrebujú ľudí, z Ukrajiny im ich vláda dovoliť nechce

Richter hovoril o možnosti vpustiť na náš pracovný trh ľudí z tretích krajín.

EKONOMIKA

Právnici, ktorí radili pri predaji Eurovey a príchode Číňanov

Právnické firmy ukázali top obchody, pri ktorých radili.


Už ste čítali?