Ten film mi pripomenul, že hoci ľudia pôsobia tvrdo a pevne, v skutočnosti sú nesmierne krehkí. Je iné byť silným a iné byť nepriepustným. S empétrojkou v ušiach sedíme v metre ako voskové figúry a s neutrálnym výrazom sa pozeráme niekde do neurčita. Držíme si život a svet mimo našej intímnej zóny a v skutočnosti snívame o tom mať gule na to otvoriť všetky tie dvere dokorán. Bojíme sa. Máme svoje plány a stratégie a snažíme sa eliminovať nehody a náhody na minimum. Nakoniec sa veci aj tak zariadia podľa seba. Skús prešťať Univerzum a naští ti do tváre, hovorím si. Ach Bože, asi jediný absolútne platný zákon.
Odomkla som dvere, zhodila kabát a tašku a po tme našla v zásuvke vonnú tyčinku a zápalky. Modlím sa, aby dym spoľahlivo priniesol bohom môj odkaz. Tá myšlienka sama oslobodzuje. Na zajtra si nič neplánujem. Prestávam sa čľapkať v kaluži analýz, hypotéz a konsekvencií. Čokoľvek pre mňa máte, nech je moja miera plná!