Moja babka kedysi mala v obývačke nevkusné obrazy rôznych prírodných zátiší potiahnuté nejakou farbou alebo čo takže z určitého uhla obraz odrážal svetlo a idylická scenéria tak mala pôsobiť éterickým dojmom. Toto bolo ale niečo úplne iné. Strieborný závoj vody predo mnou nenútene padal do otvoreného náručia okolitej zelene a vzduch bol tak nabitý energiou, že človeku šlo pľúca roztrhať ako sa snažil ulapiť si niečo z tej chvíle pre seba.
Stojíme tu viacerí. Niektorí si vodopád pofotili na tablet a urobili tie vtipné zábery akože ho držia medzi palcom a ukazovákom, iní len tak postávali so zatvorenými očami a na usmiatu tvár im padali kvapky vody a slnečné lúče. Z hlúčika sa vynoril jeden mlaďos, podal mi ruku a druhou ukazoval na bambusovú pramicu odpočívajúcu na vode pod spádom.
Čím viac sme sa približovali k stene tým viac silnel vír vzduchu živený padajúcou vodou. Nakoniec bolo vody vôkol toľko, že som sotva dýchala. S božou pomocou som sa na klzkom povrchu bambusu nepošmykla keď som sa snažila prebehnúť cez päťdesiat päť metrov vody rútiacej sa dole za príťažlivosťou zeme. Prúd vody sa na mňa valil a nešetril ma, pevne rozhodnutý nadobro mi vybiť z hlavy posledné zvyšky naivity.
Už to nebol ten rozprávkový závoj, ktorý som pozorovala z brehu. Teraz som stála v ceste neskrotnej riave, ktorá sa s obrovským hrmotom snažila čo najskôr dostať späť do hlbín zeme odkiaľ vzišla, späť na svoje prirodzené miesto. Lapám po dychu a ledva udržiavam rovnováhu. Všetko okolo je biele ako sneh a okrem svojich rúk nič iné nevidím. Stena vodopádu ma bezpečne ukrýva celú a nebál sa so mnou prísť len môj strach. Živel nerobí rozdiely. Je mu jedno, či som chudobná duchom alebo srším ostrovtipom, či som spravodlivá v srdci alebo neprejdem uchom ihly a už vôbec mu nezáleží na tom, čomu verím a prečo. Chvíľka nepozornosti, krok vedľa a je po mne akoby ma nikdy ani nebolo. Krátky proces bez mihnutia oka, dlhých príhovorov a litánií, bez vysvetľovania a ospravedlňovania a hľadám svetlo na druhom brehu.
Odnikiaľ sa vynorila tmavá ruka môjho parťáka. Chytám sa jej ako topiaci slamky. Je čas vrátiť sa na pevnú zem.
